Rodina a majstrovstvo

Ako postupuje vek, čoraz častejšie bilancujem. Minulosť, zdá sa, je statická – môžem sa z nej len poučiť. Budúcnosť však do istej miery držím v rukách.

Napriek tomu pri uvažovaní nad minulosťou som si uvedomil, že, neskromne, keby som si vybral akýkoľvek smer či odbor a odovzdal mu všetko, mohol som sa stať majstrom. Rozhodol som sa, či skôr život mi pripravil inú cestu: byť otcom rodiny.

Klobúk dole chlapom, ktorí popri tom, byť kvalitní otcovia, dosiahli majstrovstvo aj v ďalšej oblasti. Otázka je, či pritom niekde netrpí rodina. Nech si to každý majster zodpovie sám.

U mňa by cesta k majstrovstvu – či už vo vede, v umení alebo inde – znamenala dať tomu všetko. A „všetko“ býva na úkor prítomnosti svojim blížnym. Preto som prijal realitu a prioritu: postarať sa o rodinu a byť prítomný.

Paradoxne žijeme v časoch, keď sa máme materiálne asi najlepšie v dejinách. Často je to však len pozlátko a lesklý obal. Prebytok materiálna nás zvádza smerom von – k veciam, hluku a rozptyľovaniu – namiesto cesty dovnútra a k sebe navzájom. Znie to ako fráza a klišé, ale zamyslime sa, či to tak naozaj nie je. V tomto zmysle je duchovná stránka chudobnejšia, než by sa pri takom blahobyte čakalo.

Na druhej strane, zvoliť si rodinu neznamená „len rodina a nič viac“. Treba mať a mám veľa záujmov, no vedome ich nechávam v pozícii hobby. Je málo pravdepodobné, že ich pretavím do majstrovstva – a je to v poriadku. Moje vedomé meradlo je prítomnosť: byť tam, kde ma najviac treba. Aj keď to nie je vždy príjemné, ale chlap je tu na to aby urobil to, čo je potreba a nie fňukal.