Os Z

Z času na čas ma prepadne filozoficko-melancholická nálada a väčšinou ako prvá príde vždy tá najzložitejšia myšlienka.

Nebolo tomu inak ani naposledy. Ráno, cestou do práce som sa dostal v určitom momente do zaujímavej časovej aj priestorovej polohy. Šoféroval som po krásnej širokej ceste vcelku svižnou rýchlosťou. Oproti mne práve vychádzalo Slnko spoza majestátneho pohoria a po mojej ľavici sa nachádzala obrovská fabrika na autá. Tento kontrast vo mne vyvolal určitý úžas. Nekonečné more vyrobených áut, čakajúcich na svojich nových majiteľov – priam zosobnenie antroposféry v priestore – no na pozadí majestátnej prírody, ktorá človeka na svoju existenciu vôbec nepotrebuje. Čo je človek tu na Zemi? Aký je jeho zmysel, ak ho Zem „nepotrebuje“?

Viem, že na túto tému už boli spísané tisíce strán. Napriek tomu je táto otázka pre mňa fascinujúca. Priznám sa, že sčasti ma ku nasledujúcej úvahe inšpirovala aj kniha Jazyk stvoriteľa – od Francisa S. Collinsa. V nej si Collins požičiava myšlienku o „univerzálnom morálnom zákone“ od C.S. Lewisa.
Univerzálny morálny zákon je podľa Lewisa vrodený zmysel pre spravodlivosť a pravidlá správania, ktoré ľudstvo od počiatku zdieľa bez ohľadu na sociálny status či geografickú polohu.
Samozrejme, nájdu sa milióny situácií a činov, ktoré tento zákon porušujú. Myslím si však, že to vôbec nemá žiadny vplyv na jeho platnosť. Stačí sa zamyslieť a ísť akokoľvek hlboko v čase alebo v priestore a vždy na tej najhlbšej úrovni narazíme na tento zákon. 

Je to dôkaz existencie Boha ako tvrdí Lewis, alebo len evolučne získaná vlastnosť ako tvrdia zástancovia tvrdého materializmu? Na tom v tomto momente nezáleží, dôležitá je len jeho univerzálna platnosť.
Ak uznám, že niečo je naozaj univerzálne platné bez ohľadu, napadlo ma, či by to nemohlo súvisieť priamo s ďalšou absolútne univerzálnou vecou. A tou je zmysel existencie človeka tu na Zemi.

Môže byť zmyslom existencie človeka na Zemi žiť a uplatňovať univerzálny morálny zákon. Vieme ale aj ako ho uplatňovať?
Tých spôsobov je nekonečné množstvo, tak ako je nekonečné množstvo životov, momentov a situácií. Pekným zovšeobecnením môže byť, že jednotlivec svojím žitím ovplyvňuje iných jednotlivcov, respektíve svoj lokálny vesmír. 

Ak je morálny zákon univerzálny, mal by mať každý jednotlivec v spoločnosti rovnakú možnosť žiť a aplikovať tento zákon. Ale ako si to predstaviť, ak niekto svojimi rozhodnutiami ovplyvňuje masy a niekto nikoho len seba? Majú obaja títo jednotlivci rovnakú príležitosť? 

Prišla mi na um pekná ilustrácia.
Predstavme si graf. 

Klasický XY, kde vertikálna os Y znamená ako vysoko v spoločnosti sa človek nachádza. Dolu, pri nule nájdeme jednotlivcov možno chudobných, v treťom svete, na okraji spoločnosti. Pri hornej časti osi sedí možno bohatá sivá eminencia sveta, či lídri mocností.
Horizontálna os X znamená koľko ľudí, či životov dokážu títo ľudia ovplyvniť.
Nebude prekvapením, že ak by sme do tohto grafu zapísali všetkých ľudí na svete, takmer určite bude najhustejšie zastúpenie pri spodných častiach. No závislosť X od Y by mohla byť lineárna. Čím vyššie je jednotlivec na osi Y, tým ďalej je na osi X. Tak sa zdá byť naša spoločnosť postavená.
Čo to znamená cez prizmu univerzálneho morálneho zákona? … Nič. V podstate vôbec nič.
Univerzálny morálny zákon nesedí v týchto dvoch rozmeroch. Nie je závislý na štruktúre našej spoločnosti.
Ak by sme ho predsa len chceli zahrnúť do grafu, musíme pridať tretí rozmer – os Z. Každý jednotlivec v grafe bude mať šípku, vektor, smerujúci buď smerom ku dobru, alebo naopak.

Či sa nachádzam na osi X vľavo, alebo vpravo, či už stojím na osi Y dolu alebo hore – táto poloha vôbec neovplyvňuje vektor môjho smerovania na osi Z. Líder svetovej mocnosti môže ležať vysoko a ďaleko vpravo, no jeho vektor môže smerovať rovnako dopredu alebo dozadu tak ako vektor posledného chudobného bezdomovca v slumoch veľkomesta. 

Preto ak sa necháme viesť univerzálnym morálnym zákonom a náš vektor bude smerovať smerom k dobru, nezáleží, kde na škále spoločnosti sa nachádzame.

Je to náročné si priznať, ale z toho všetkého mi vyplýva, že zmyslom nemusí byť šplhať sa hore na osi Y, či vpravo na osi X, ale smerovať svoj vektor smerom k dobru.
Keď raz na konci nášho života náš bod v grafe bude miznúť, nebude záležať, kde na osi XY bol, ale akým smerom náš vektor potiahol celú množinu bodov v svojom lokálnom vesmíre.

Ako som opúšťal epickú scénu a schádzal z hlavnej cesty zase raz do dennej rutiny života, cítil som vďačnosť za možnosť žiť morálny zákon a smerovať svoj lokálny vesmír správnym smerom.